Sme stvorení k tomu, aby sme sa stali šťastnými, môže znieť ako len jeden z ďalších výrokov o šťastí, ktorý sa stavia do radu iných nespočetných výrokov, návodov, postupov a zaručených receptov k šťastiu. Ak máme problém sa medzi nimi orientovať, či si ich pamätať, nemusí nám to vôbec robiť starosti. Podstatu tejto veci si totiž určite pamätáme. Tá je vpísaná do srdca každého človeka: snaha a túžba každého jedného človeka po šťastí. Nikto nechce byť nešťastný, nikto netúži a ani sa neusiluje o nešťastie. Nanajvýš sme ochotní akceptovať určité nešťastie, aj to len vtedy, keď nás privedie k väčšiemu šťastiu alebo sa s nešťastím uspokojíme, pretože nevidíme žiadnu možnosť stať sa šťastnými. Nešťastie si nikto neželá.
Tá veta – Sme stvorení k tomu, aby sme sa stali šťastnými – je viac ako len zmienka o tom, že človek túži, snaží a chce sa stať šťastným. Je v nej vyjadrená Božia vôľa, určenie a prianie pre nás, jeho stvorenie. Túžba po šťastí nám bola daná Pánom Bohom, je v nás hlboko zakorenená, nie je žiadnou ilúziou. Predstavuje Stvoriteľom určený cieľ pre človeka.
Čo znamená stať sa šťastným, o tom je možné veľa premýšľať za pomoci filozofie i etiky. Už antické etické školy súhlasili s tým, že najvyšším cieľom ľudského života je šťastie a teda spokojnosť nad životom. Teória ale v tomto prípade nedáva na položenú otázku praktickú odpoveď. K tomu je potrebná dvojaká skúsenosť: skúsenosť prežívania vlastného šťastia a skúsenosť vnímania šťastnej nálady u ďalších ľudí. Pretože ak má naozaj platiť, že kresťanská cesta životom je cesta, ktorá je cestou k šťastiu, je nevyhnutné,
aby človek na nej osobne zažil vlastné šťastie a zároveň je nevyhnutné, aby o tomto zažitom šťastí svedčil svojím životom tak, aby to bolo viditeľné pre ďalších ľudí. Zažiť môžeme všeličo slastiplné, uspokojujúce, príjemné, blahodárne, ale to ešte nemusí zaručovať pocit, ba dokonca ani stav šťastia.
Túžba a úsilie stať sa šťastným by nemala upriamovať svoju pozornosť len na akési „veľké“ šťastie, ale najmä aj na (neprávom) podceňované každodenné „malé“ šťastie. Sú to tie radosti života, ktoré prinášajú trochu svetla do možno mnohokrát tmavých všedných dní: chutné jedlo, osviežujúci spánok, pohár dobrého piva, partia kariet s priateľmi, čas s rodinou, pekné počasie, úspech v práci, verný partner, oddaná partnerka, odpustenie, prechádzka, úprimný pohľad či objatie. Biblická kniha Kazateľ, v ktorej autor pochybuje o zmysle života a spochybňuje svet: Všechno pomíjí (Kaz 1,2), nás pozýva nevzdať sa aspoň toho „malého“ šťastia, ktoré je niekedy ťažko uchopiťelné v návale starostí bežných dní:
Jdi, jez svůj chléb s radostí a popíjej své víno s dobrou myslí, neboť Bůh již dávno našel zalíbení vo tvém díle. Tvé šaty ať jsou v každé době bílé a tvá hlava ať nepostráda vonný olej. Užívej života se ženou, kterou sis zamiloval, po všechny dny svého pomíjivého života. To ti je pod sluncem dáno po
všechny dny tvé pomíjivosti, to je tvůj podíl v životě při tvém klopotném pachtění pod sluncem. (Kaz 9,7-9)
To, čo bolo pomenované ako „malé“ šťastie, si často začneme vážiť a vnímať až vtedy, keď sa stratí v neprávosti, zrade, chorobe, korupcii, vojne, či v zákaze. Možno práve v čase, ktorý zažívame posledné dni a týždne, v nás zosilnel cit pre to „malé“ šťastie. Možno sme dostali práve teraz možnosť precítiť nesamozrejmosť života. Možno sme si začali vážiť a pozornejšie vnímať aj tie maličké krásy a radosti – šťastie – našich všedných
dní, ktoré inokedy na prvý pohľad nijako nevynikajú.
Šťastie a moment, kedy sa človek cíti, že sa stal šťastným nie je možné vyrobiť. Celkom v zmysle slov: Ten má a onen zasa nemá šťastie!, šťastie na človeka dopadne, pripadne mu, alebo aj nie. V tom je zásadným spôsobom vyjadrená jeho nestálosť a pominuteľnosť. Spomínané „malé“ šťastie nám túto skutočnosť pripomína. Stav šťastia sa po dobrom jedle, ba aj po príjemnej prechádzke (rýchlo) pominie. Keďže je túžba a snaha
po tomto stave v nás neustále vedome i nevedome prítomná a neutícha, kráčame znova a znova v ústrety šťastiu. To sa totiž rodí z nikdy sa nekončiaceho nadväzovania vzťahov k ďalším ľuďom, k Bohu, k práci, ktorú robíme, k udalostiam, a k niečomu väčšiemu, než sme my sami.
Stvoriteľ daroval človeku túto túžbu, ako dôležitú súčasť jeho vnútra, aj mne ju daroval. Pán Boh má záujem na tom, aby som sa stal šťastným, nie som mu ľahostajný. Preto mi posiela v ústrety svojho Syna. Kresťanská cesta životom nás k tomuto poznaniu privádza. Pán Ježiš ma pozýva a prijíma pri sviatosti Večere Pánovej k svojmu stolu, kde môžem zanechať všetko čo ma ťaží, čo mi možno spôsobuje nešťastie. Keďže ja ako človek robím chyby, na ceste k šťastiu som odkázaný na odpustenie. Na odpustenie druhým, ktorí
mne ublížili, možno aj na odpustenie samému sebe. Som prijatý, sám Pán Boh ma prijíma, prijíma ma takého, aký som, bezpodmienečne. Zároveň mi ponúka láskavú pomocnú ruku a povzbudzuje ma k tomu napraviť to, čo sa mi v živote nepodarilo, čo som možno pokazil, kde som zlyhal. Tento stav je nemenný. Vďaka Pánovi Ježišovi Kristovi a Golgote zostávam Bohom neustále a nepominuteľne prijímaný a prijatý. Koľké to šťastie!? Viem sa
ako veriaci človek tešiť- byť šťastný- zo šťastia, ktoré mi sám Pán Boh praje, ktoré sa mi cez Krista dostáva, ktoré na mňa dopadá? Viem túto skúsenosť šťastia, po príklade Ježišovej lásky, premeniť na nesebeckosť, oddanosť, službu a prijímajúcu, bezpodmienečnú lásku k ľuďom okolo seba?
Stať sa šťastnými, byť šťastný, sa znova a znova môžeme stať jedine v situácii, v ktorej sa práve nachádzame, ktorá nám bola teraz daná. Áno, aj v tej dnešnej a len v tej dnešnej. To nám praje, k tomu nás volá a povzbudzuje náš Stvoriteľ. Sme stvorení k tomu, aby sme sa stali šťastnými!?