Je po voľbách, a volebná kampaň, to je zvyčajne čas debát: čo je kľúčový problém Slovenska, kde sú jeho príčiny, ako ich riešiť, kto si zaslúži, aby mu bola zverená vláda. A keďže ide o moc, takéto úvahy nie sú v kampani len školskou hrou, pred voľbami sa (zvyčajne) myslí vášnivo, razantne: chcete presvedčiť, pretože keď presvedčíte, môžete jednať, resp. zvyšujete šancu, že vaše okolie, Slovensko, bude také, aké by ste si ho vy priali mať, v opatere ľudí, ktorým dôverujete. Jar 2020 tak je skvelým obdobím pre politický komentár – kampaň dá podnety, nástojčivosť a vášnivosť, pocit, že o niečo ide, koniec kampane zase odstup, pokoj potrebný k nestrannosti, odpútaniu sa od vlastných predsudkov.
Hodnotenie stavu Slovenska – na to je treba, okrem vhodnej situácie, v ktorej sa tento stav môže dobre zjaviť, nabrať jasnejšie kontúry, aj predstavu referenčného bodu pre hodnotenie. Skrátka, ak chceme popísať stav, potrebujeme meradlo, objekt, ku ktorému sa pomeriavame. Čo je teda vlastne dlhodobý cieľ Slovenska, ktorý – vedome, či nevedome, v rámci určitej obecnosti, určuje jednanie politikov, ale aj obyvateľov, podľa ktorého hodnotíme svoje úspechy a neúspechy? Zdá sa mi, že od Nežnej revolúcie je to túžba priblížiť sa Európe (čím sa skryto myslí Rakúsku –západnému Nemecku) – a to v mzdách/kúpnej sile, organizácii politickej moci, kvalite zdravotníctva, kvalite potravín, školstva, poľnohospodárstva, infraštruktúry, kvalite života, hudby – vo všetkom. Slovensko – to je štát, čo dobieha vyspelejšie vzory. (a mimochodom príliš veľa občanov heslo dobiehania pochopila doslovne- proste do Rakúska, Nemeca, Talianska ale aj Británie odišla, čo má pre Slovensko svoje dôsledky).
Tento cieľ má mnohé úskalia
- v prvom rade ten cieľ sa pohybuje, a to aj v reakcii na naše rozhodnutia (napr, liberalizácia našich ekonomí , kombinácia “kvalitná pracovná sila – nízka regulácia/ochrana – nízke mzdy – nízke dane” nútila k zmene ekonomickej politiky aj na Západe). Život “obyčajného Nemca” a jeho perspektívy v roku 1989 nie sú tie isté ako v roku 2020.
- ten cieľ nie je jeden – Západ je dnes Macron, Merkel aj Johnson, tak čo vlastne dobiehame?
- cieľ “dobiehania” vytvára tlaky na “identitu” – dobiehanie vlastne znamená, že v tom v čom sme iní, je podozrivé a menej cenné. Sme tak trochu žiaci, a žiak predsa musí hlavne pozorne počúvať a plniť si povinnosti. Návrat k identitárnemu nacionalizmu, protipohyb k dobiehaniu, je tak prítomný a prirodzený.
Stále ale platí, že vzory dobrého života nachádzame na západe – a nikde inde. Tento cieľ – dobiehanie, sa ani dnes úplne nevyčerpal.
Avšak. Ekonomické približovanie sa Slovenska k vyspelému jadru EU sa však prakticky zastavilo v roku 2014, ďalšie impulzy musia prichádzať z premysleného politického rozhodovania. Skrátka, ak sa chceme mať lepšie (v zmysle “ako Rakúšania”), potrebujeme politiku, nepôjde to samo od seba. To vyžaduje od politikov klásť si správne otázky, a patrične na ne odpovedať – a to, čo je kľúčová otázka, a čo je odpoveď, o tom by mohol a mal byť politický spor v parlamentných voľbách: čo považuje potenciálny uchazač o moc za kľúčové, a aké opatrenia za adekvátne. A voliči by mali chápať tieto otázky, brať ich ako niečo, na základe čoho sa rozhodujú, komu dajú hlas.
Potenciálnych “kľúčových” otázok je hneď niekoľko a na mnohé som zabudol, alebo ich vytesnil: Ako zvýšiť kúpnu silu obyvateľstva? Čo zadlžovanie obyvateľstva – hypotéky atd? Akými nástrojmi tlačiť na zvyšovanie miezd? Ako zabrániť odlivu mozgov resp. ľudí obecne? Čo školstvo, veda zdravotníctvo, kultúra, infraštruktúra? Starostlivosť o krajinu? Prekarizácia práce? Odliv ziskov do zahraničia? Rast fašizmu? Kvalita verejnej správy? Príšerné podmienky života Rómov v osadách? Globálne otepľovanie?
Je tisíc tém, ktoré sú v kontexte dobiehania Slovenska kľúčové. Žiadna z nich ale nerozonovala v parlamentných voľbách. Nie je to zaujímavé? O čom to svedčí?
Aký je teda stav Slovenska, resp. politiky, ktorá je, či chceme, alebo nie, kľúčová pre osud Slovenska, pre približovanie či nepribližovanie vyspelej EU ? Voľby odhalili štyri, podľa mňa dôležité, a vzájomne prepojené skutočnosti:
- Stratili sa strany. A ak aj boli strany, čo vzali vážne povinnosť uchopiť problém, navrhovať riešenia, poprípade predstaviť kádre, ktoré budú danú agendu vysvetľovať a ukazovali schopnosť daný problem riešiť, tie sa do parlamentu nedostali, a vlastne sa ani v priebehu kampane nepokúšali programovo vymedziť, komunikovať, čo, prečo a ským a ako chcú robiť. To je ale pomerne závažné – žijeme v modele straníckej demokracie – predpokladá sa, že strany dokážu formulovať program, ponúkať kádre do exekutívy, zabezpečovať komunikáciu medzi mocou a spoločnosťou. Je to súčasťou legitimovania moci a vládnutia. Dnes na Slovensku, snáď okrem Smeru, neexistuje parlamentná strana, ktorá by tieto funkcie napĺňala, alebo mala aspoň ambíciu napĺňať. Máme parlamentnú stranícku demokraciu bez strán.
- Parlamentné voľby – to je na Slovensku krok k vytvoreniu parlamentnej väčšiny, ktorá vytvára vládu, schvaľuje zákony viac menej na základe dohody strán /koaličnej zmluvy/. V posledných parlamentných voľbách sa akoby stratil rozmer, že ide o zákony, o vládu na štyri roky, o schopnosť jednať, teda tvoriť a ničiť, a to s vážnymi následkami. Akoby šlo o to, kto viac zaujme, kto bude šťavnatejší, prieraznejší, kto viac zarezonuje tj. kto má aké, videjká, stausy. To, že mať moc v štáte si vyžaduje aj niečo viac ako byť autentický a zaujímavý, akoby nehralo rolu, nebolo relevantné. Vedomie, že robiť politiku, jednať, donucovať, má maximálnu dôležitosť a tragický rozmer, že je to priam osudová vec – to vedomie sa stratilo u politikov aj u voličov. Politik dnes skrátka musí zaujať, byť uveriteľný (v komunikácii na facebooku a youtube), mať charizmu – a to stačí, V tom sa nelíši Matovič od Čaputovej. Strategické myslenie, taktizovanie, opatrné rozsudzovanie je akoby skôr slabosť. Preto asi máme v parlamente toľko charizmatikov. Chvály a modlitby budú určite mocné, schopnosť analýzy, schopnosť vytvárať kompromis – mizerná.
- Oslím mostíkom sa dostávame k ďalšej tendencii – moralizovanie vyhráva voľby. Korupcia, to znamená morálny polesok, bola definovaná ako najväčší problem – vyčistenie chlieva najvyššou úlohou, na ktorej a lámal výsledok volieb. Kvalifikáciou k tejto úlohe je byť čistý.
Malá odbočka: Korupcia – zneužitie verejnej moci k cieľom priečiacim sa verejnému záujmu – sa kýka len tých, čo majú moc. Preto tí čo ich chcú vystriedať hovoria často o korupcii, pretože je to lacné: ak niekto nebol pri moci, nemal možnosť byť skorumpovaný.
Kľúčové je v rámci rétoriky korupcie presvedčiť verejnosť, že váš morálny profil je tak vysoký, že vás sa problem korupcia vlastne ani nemôže dotknúť. A tak prichádza deklarovanie svojej integrity – alebo inak farizejstvo. Kríž na prsiach, autentické kresťanstvo lídrov spoločenstiev, možno aj modlitebné reťaze v tomto kontexte nemôže uškodiť – veď kto iný má zaručiť čistotu, než títo preverení modlitebníci? Dostanú sa do parlamentu a tam … budú plniť povinnosti, na ktoré ich doterajšia činnosť a skúsenosť nijak nepripravila: KDH boli kritizovaní za farizejstvo, kresťania z OĽANO, to je farizejstvo na druhú. A deštruktívne to nebude len pre politiku/spoločnosť ale aj pre kresťanstvo na Slovensku.
- Týmto tendenciám – moralizátorstvu, ignorovaniu strategického/racionálneho rozmeru politiky, rozdúchavaniu antistraníckych tj. antipolitických emócií, až príliš napomáhali médiá – nielen nové media, ale aj tlač, denníky. Facebook, Twitter, videá na youtube slúžia hlavne na prenos emócií – to chápem. Ale prečo ani tlač nepoukazovala minimálne na to, že volíme vládu a parlament, že viesť krajinu vyžaduje schopnosť orientácie a strategického myslenia, že mať predstavu a realistický plán je pre politika nevyhnutnosť. Táto požiadavka na kandidátov zanikla – pretože bolo treba poraziť zlo, odstaviť Fica, pretože Janko Kuciak zomrel, pretože my sme tí, na ktorých sme čakali (heslo hnutia za Slušné Slovensko). V týchto voľbách sme nestratili len strany, nerozvalil sa nám stranícky system, médiá, ktoré mali ambíciu byť jadrom liberálneho demokratického étosu, stratili dôveryhodnosť. Od médií a novinárov je nutné očakávať, že budú pomáhať zorientovať sa čitateľovi– poskytovať informácie, interpretovať udalosti, poukazovať na ich dôsledky, hodnotiť ich, spravodlivo, so súdnosťou. V mene “porážky zla” ale na túto svoju funkciu príliš veľa novinárov rezignovalo, stali sa z nich cheerleadri porážky Fica, apoštoli radikálnej zmeny, čím zradili svoje povolanie. Je to ďalšia rana pre liberálnu demokraciu na Slovensku.
Skrátka, otázka morality zvalcovala všetko ostatné. Je zo škoda, je to stratená príležitosť, dobiehanie vyspelého sveta sa asi trochu odloží. Možno, že si však občania od možností straníckej politiky ako nástroja pre zlepšenie ich života a ochrany ich záujmov, už nič nesľubujú. Možno preto sa z nej postupne stáva reality šou, alebo priestor, kde sa zjavuje zlo, ktoré treba poraziť. Také prízemnosti ako (udržateľný) blahobyt už možno nikoho nezaujímajú…
Autor je politolog (a dozorce Církevního sboru ECAV v Praze).