Narodil sa v roku 1978, pochádza z Hermanoviec nad Topľou. Po absolvovaní gymnázia v Prešove študoval v rokoch 1997 – 2002 na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po ordinácii pôsobil ako kaplán v Bardejove a farár v Liptovskom Hrádku-Dovalove. Od roku 2009 bol tajomníkom biskupa Východného dištriktu ECAV Slavomíra Sabola. Vo voľbách v roku 2019 si ho veriaci Východného dištriktu ECAV vybrali spomedzi troch kandidátov za nového dištriktuálneho biskupa. Do funkcie ho na šesťročné obdobie inštalovali začiatkom februára v Chráme sv. Trojice v Prešove. S manželkou Emíliou Mihočovou majú tri deti.
V roce 1997 jsi nastoupil do prvního ročníku studia teologie na bratislavské EBF UK. Z jakého duchovního prostředí jsi tehdy přicházel a za jakých pohnutek vzniklo tvé rozhodnutí stát se bohoslovcem a posléze farářem?
Moji rodičia nemali jednoduchý a ľahký život. Pracovali namáhavo, ale aj obetavo, nakoľko pochádzam zo štyroch súrodencov. Otcova práca bola úzko spätá s lesom a prírodou, kde ma často brával. Mama zase popri práci vytvárala rodinné zázemie, a práve jej veľmi záležalo na tom, aby sme žili aj po duchovnej stránke. Už od detstva vplývala na môj duchovný život, množstvo jej modlitieb bolo a tiež zostane vzácnym obsahom v hlinenej nádobe mojej viery.
V čase, keď som vyrastal, bol zborovým farárom cirkevného zboru Hanušovce nad Topľou, pod ktorý patrili aj rodné Hermanovce, Ján Bohdan Hroboň. Bol som jeden z jeho posledných konfirmandov, potom už odchádzal do cirkevného zboru Martin. Konfirmácia bola pre mňa dôležitým obdobím uvedomovania si duchovných potrieb viery. Na J. B. Hroboňovi som si vážil schopnosť skloniť sa ku každému členovi zboru bez ohľadu na vek. Vedel nás motivovať pre službu. Bol človekom s duchovnou zápalkou v ruke; keď ňou škrtol, mnohí sa pre danú vec zapálili. No nielen on, ale aj jeho deti vykonávali aktívnu misijnú činnosť, ktorá ma zasiahla. Bol som napríklad členom mládežníckého spevokolu. To všetko malo vplyv na rozvoj mojej viery a zrod duchovného povolania.
Jak dnes na léta studia na EBF vzpomínáš? Změnilo studium nebo bližší kontakt s církví a její teologií nějak tvůj dosavadní pohled či směřování? Nebo ještě jinak řečeno: Jak moc byl jiný Peter Mihoč po přijímacím řízení a po promoci?
Od malička som vyrastal v určitej duchovnej tradícii, ktorá mi bola blízka cez bohoslužby, či zborové aktivity. Moja cesta viery bola o vnútornom procese uvedomovania si Božej existencie a prítomnosti cez rodinné aj zborové formovanie. Na teológiu som išiel ako 18-ročný, hneď po skončení gymnázia a v tomto veku je asi ťažké hovoriť o nejakých definitívnych životných rozhodnutiach. Ale štúdium teológie bolo pre mňa nielen vzácnym časom rozširovania kognitívnych obzorov, ale aj duchovného prehlbovania povolania k službe. Vzácne duchovné impulzy prichádzali najmä z radov teologických pedagógov, ktorí svojím prístupom a postojmi premosťovali svet teológie s realitou života. V spomienkach sa vždy rád vraciam k vzácnemu, vnútorne krásnemu, intelektuálne aj morálne bohatému bratovi profesorovi novozmluvnej teológie Jankovi Grešovi, ktorý svojím humorom vedel nielen odľahčiť všedné dni, ale aj svojím prístupom a pedantnosťou vnášal Božieho ducha do horúcich teologických hláv. Čas na teológii bol časom intenzívneho Božieho volania a išiel som za ním. Dnes sa na tento proces pozerám s vďačnosťou, nakoľko v službe Bohu a ľuďom nachádzam zmysel svojho života.
Jaké byly tvé první poordinační kaplanské a farářské kroky? Jak vzpomínáš na toto rané období své služby v církvi?
Po ordinácii v roku 2002 mi pridelili kaplánske miesto v Bardejove, kým manželka ostala v Bratislave, kde si dokončovala školu. Nebolo mi všetko jedno. Prosil som vtedajších biskupov, či by ma nemohli menovať do nejakého zboru blízko Bratislavy, nakoľko sme sa chceli zobrať. Bratia biskupi mi vyšli v ústrety a najbližší zbor k Bratislave bol Bardejov. Začínal síce na písmeno B, ale vzdialenosť medzi prvým a druhým písmenkom bola 460 km. Dnes to však hodnotím ako to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Za pôsobenie v bardejovskom cirkevnom zbore som nesmierne vďačný.
Keď manželka skončila štúdium, zbor biskupov nás vyslal do Liptovského Hrádku-Dovalova, kde som sa stal námestným farárom. Keďže Emília popri teológii vyštudovala aj masmediálnu komunikáciu, dostala miesto vo vydavateľstve Tranoscius v Liptovskom Mikuláši, v redakcii týždenníka Evanjelický posol spod Tatier.
Rozhodnutie odísť sa nerodilo ľahko. Na Liptove sme sa cítili výborne, Dovalovo sme si nesmierne obľúbili, okrem pravidelných duchovných aktivít sme sa venovali divadlu s deťmi aj s dospelými, čo mi obzvlášť prirástlo k srdcu. Narodili sa nám tu aj dve dcéry.
Poslední dlouhá leta jsi byl tajemníkem biskupa VD. Jak se stalo, že jsi se v této funkci ocitl? Měl jsi představu, co to bude obnášet?
S bratom biskupom Sabolom sa poznám ešte zo začiatkov mojich teologických štúdií. Bol prvým farárom novozriadeného cirkevného zboru Bystré, ktorý vznikol odčlenením dvoch obcí od cirkevného zboru Hanušovce nad Topľou. V tom čase som už navštevoval bohosloveckú fakultu, takže teologicky som vyrastal práve pri ňom. Keď po desiatich rokoch služby v zbore kandidoval na biskupa, oslovil ma na pozíciu tajomníka. Prvé pozvanie som odmietol, po roku ma však oslovil znova a po dohode so zborom som už jeho ponuku prijal. Na biskupský úrad v Prešove sme prišli v čase, keď sa nám narodilo tretie dieťa, bol som oveľa častejšie na cestách, zakladali sme cirkevnú škôlku, rozbiehali rôzne misijné projekty, ako aj dištriktuálny mesačník Evanjelický východ. Bolo to náročné, ale aj krásne obdobie.
Domnívám se, že právě funkce, kterou jsi zastával, mohla být určitým katalyzátorem ve tvém rozhodování o kandidatuře na biskupa VD. Z titulu své funkce jsi blízko mnohých oficiálních i neoficiálních jednání a rozhodování, měl jsi možnost poznat čím církev trpí, co by se dalo dělat jinak atd. Je tomu tak?
Áno, Tomáš Halík vraví, že niektoré otázky sú tak dobré, že je škoda ich kaziť lacnými odpoveďami. Veľkou úlohou cirkvi dnes je vzbudzovať v ľuďoch a spoločnosti otázky, na ktoré v rýchlosti doby už zabudli. Niekedy mám pocit, že ako cirkev sa snažíme odpovedať na otázky, ktoré si dnes už mnohí nekladú. Klásť si správne otázky a hľadať v Božom zornom uhle bytostné odpovede, to vnímam ako prioritu poslania cirkvi. Nemyslím si, že má byť moralizujúcim pohoničom spoločnosti. Mala by ľuďom pomáhať klásť si otázky, či spôsob, akým žijú, ich robí skutočne šťastnými. Potrebujeme v ľuďoch, ktorí sú neraz letargickí, bez záujmu vyvolávať otázky smerujúce k tým najhlbším existenčným témam.
Pokles zaznamenávame v mnohých zboroch. Tých príčin je oveľa viac, preto nie je jednoduché dešifrovať návod na zmenu. Roky komunizmu v mnohých rodinách a regiónoch pretrhli vzťah k cirkvi. Ale toto máme spoločné so všetkými cirkvami, ktoré tiež prešli týmto obdobím. V minulosti sme ako cirkev demograficky (v niektorých regiónoch) utrpeli kvôli tzv. jednodetstvu. Tento trend začal nastupovať začiatkom 19. storočia. Jeho katastrofálne dôsledky sa však prejavili až o niekoľko generácií neskôr. Podstatou jednodetstva bolo z majetkových dôvodov a z pohľadu zanechania dedičstva mať v rodine jedno, maximálne dve deti, čo poznačilo najmä južné časti našej cirkvi. Aj dnes týmto fenoménom zápasíme, možno už nie z majetkových dôvodov, skôr je to otázka vyššieho životného štýlu a tzv. „života bez obmedzení“.
Veľkou témou je sťahovanie obyvateľov z vidieku do miest. Sme svedkami toho, že mnohí sa už potom k cirkvi nepriznávajú. Je to pre nás veľká výzva. Ak na ňu nezareagujeme, určité zbory sa vyľudnia a v iných sa ľudia „stratia“. Ale riešenia sa z celocirkevného hľadiska hľadajú ťažšie. Systém nám nedovoľuje kedykoľvek aktívne vstupovať do právnej subjektivity cirkevných zborov. Každý z nich má svoje orgány, ktoré rozhodujú o jeho živote. Nie každý zbor musí vnímať problém vysťahovalectva ako prioritu svojej misijnej činnosti. Môžete navrhnúť rôzne riešenia napr. vytvorenie pastorálnych častí, kde by došlo k oživeniu misijnej práce a k hľadaniu anonymných členov, ale cirkevný zbor sa nemusí stotožniť s touto vašou predstavou, či návrhom a vec je uzavretá. Aby zmeny boli prijateľné, musia sa diať v spoločnom dialógu mestských zborov, do ktorých noví ľudia prichádzajú. Nápomocné môže byť aj zavedenie elektronického informačného systému, ktorý pomôže získať celocirkevnú databázu všetkých členov cirkvi. Tento systém by nám mal napomôcť mapovať fluktuáciu ľudí. Tých misijných výziev je nespočetne veľa, ale uvedomujem si, že pri tom všetkom je kardinálna autenticita viery, prijatia, lásky spoločenstva cirkvi, ktorá si autenticky – nasledujúc Kristov príklad aj odkaz – plní poslanie v tomto svete. Lebo kvalita duchovného života je rovnako dôležitá ako kvantita. Inak CZ Prešov je jedným z rastúcich zborov v našej cirkvi.
Stal jsi se, pokud se nepletu, nejmladším biskupem ECAV na Slovensku. Bez ohledu na věk to je nesmírně odpovědná a zavazující funkce, hodnost, poslání. S jakými pocity a předsevzetími nastupuješ volební období, které máš před sebou?
Vždy sú nejaké obavy, keďže som sa v takejto situácii ešte neocitol. Je to pochopiteľné, na druhej strane moje desaťročné pôsobenie na úrade mi trošku pootvorilo brány vnímania služby biskupa. Veľkým darom je pre mňa tím spolupracovníkov, s ktorými som spolupracoval na mnohých misijných projektoch. V tomto slova zmysle je to iná štartovacia čiara, akú mal môj predchodca. Ale to je pohľad do vnútra úradu. Pohľad do cirkvi prináša radosť z mnohých požehnaných aktivít na úrovni seniorátov, zborov. Na strane druhej, áno mám aj vnútornú obavu o jej jednotu, o hodnoverné a zmysluplné svedectvo. Kladiem si vnútornú otázku, aké ovocie prinesie cirkvi niekoľkoročný vnútorný, cirkevno – politický zápas, kde slová sa stali ostrou zbraňou a nie napomínajúcim a uzdravujúcim nástrojom. Nádej mi vlievajú Kristove slová: „nech sa vám srdce nestrachuje, verte v Boha a verte vo mňa… Je to vzácne poznanie, medikament, ktorý premáha ustarostenosť a obavy. Som vďačný, že cirkev drží Ruka mimo tohto cirkevno-politického spektra, mimo tejto pominuteľnosti. Do tejto dlane ju chcem vkladať denne v modlitbách.
Na čo sa teším? Teším sa na spoluprácu. To je môj vnútorný sen. Keď som kandidoval videl som určitý tím spolupracovníkov pre jednotlivé oblasti, ktoré sa týkajú života dištriktu. Napríklad, v oblasti misie, v oblasti školstva aj v oblasti vzdelávania duchovných, všade mám spolupracovníkov a sme prepojení dobrými vzťahmi. Verím, že z tejto spolupráce sa môže v dištrikte zrodiť niečo nové, aby sme ako cirkev mohli plniť svoje poslanie.
Když se podíváš na aktuální stav ECAV na Slovensku, představ si, že máš možnost něco jednoduše změnit. Co bys nechal zmizet a co naopak bys rád viděl?
Prajem si, aby v cirkvi zavládla nová atmosféra , nový spôsob vzájomnej komunikácie, v ktorej dokážeme prežívať pokoj a radosť. Z tejto atmosféry sa môžu rodiť nové kreatívne veci, ktoré budú príťažlivé aj pre ľudí v sekulárnom prostredí. Prajem si, aby sa cirkev stala soľou, otázkou aj výzvou pre ľudí, ktorí žijú okolo nás. Bolo by dobré, keby sme si dokázali určiť, čo sú naše priority. Ján Krstiteľ hovorí o Kristovi: “On musí rásť a ja sa umenšovať“ (Ján 3:30). Prijal som to ako svoje vnútorné motto, ale aj motto pre celú cirkev, aby sme pochopili, čo je naším poslaním. Ján Krstiteľ to pochopil. Myslím, že aj my by sme to mali nanovo pochopiť. Keď nás spojí to čo je Kristove, tak budeme aj my rásť. Ak nás to nespojí, budeme sa len umenšovať.
Tých problémov je určite viac. Je tu vzťahová rozpoltenosť, roztrieštenosť, ktorá sa prehlbovala s každými novými voľbami do vedúcich funkcii cirkví. Naše vnútorné vzťahy sú poznačené rôznymi zápasmi za posledných 20 rokov. Ťažko sa nám hľadá spoločná hodnotová a názorova jednota pri misijnom úsili cirkvi. Skôr sa vieme spojiť proti niekomu, ako za niečo. Je tu veľa vnútorných zranení, ktoré nám neraz bránia sadnúť si za jeden stôl a odkomunikovať si veci. Nedokážeme sa povzniesť nad vlastné egoistické záujmy cirkvi, preto veľakrát to Božie nemá priestor medzi nami klíčiť.
A na úplný závěr, co na tvou novou roli říká Tvá manželka, kterou mnozí pamatují ještě z EPsT anebo znají aktuálně z Východu – vy jste se také seznámili při studiu teologie, že?
Keď začínala, ja som nastupoval do štvrtého ročníka. Jej mama bola a dodnes je dobrou priateľkou mojej sesternice, ktorá ma poprosila o menšiu službu, nech na ňu v tom veľkomeste trochu dohliadnem. Osobne sme sa však nepoznali. Asi po polroku ma sesternica skritizovala, prečo sa jej nevenujem. Ostal som v šoku, lebo som mal pocit, že sa o ňu zaujímam dostatočne a pomáham jej, nakoľko sa len dá. Až následne som zistil, že som sa venoval nesprávnej študentke, ktorá zhodou okolností pochádzala z identickej dediny ako moja sesternica. Odvtedy som sa snažil všetko rýchlo napraviť a žehlím (naprávam) to vlastne až dodnes.
Manželka to najskôr nevítala s veľkou radosťou. Žili sme na biskupskom úrade, takže vedela, čo všetko agenda biskupa obnáša. Z časového hľadiska je to náročná práca a určite má vplyv aj na rodinný život. Na druhej strane, som rád, že ma podporila, lebo bez jej podpory by som určite nekandidoval. No ani mojej rozhodovanie nebolo najjednoduchšie. Priznávam, že to bol aj pre mňa ťažký zápas . A reakcie detí? Aj sa tešili, aj sa tvárili rozpačito. Sľúbili, že budú mamke pomáhať 😊
Za rozhovor děkuje David Jurech