Moje cesta do církve aneb jak jsem se stal členem – Juraj Hvorecký

Juraj Hvorecký

Môjmu rozhodnutiu vstúpiť do cirkvi predchádzalo dlhé obdobie, ktoré z rôznych strán formovalo môj pohľad na ECAV. Dva aspekty tohto formatívneho obdobia si zaslúžia detailnejšiu diskusiu, aj keď viem, že aj ďalšie okolnosti prispeli k finálnemu rozhodnutiu vstúpiť do cirkvi. Z tých dvoch stojí na prvom mieste moja rodina, presnejšie manželka a jej širšia rodina. Keď sme sa pred mnohými rokmi zoznámili, vedel som veľmi dobre, že pochádza z praktizujúceho evanjelického prostredia, konkrétne z pietizmom inšpirovaného pôvodne nemeckého prostredia Východného Pruska. Po usadení sa v Prahe som spolu s ňou začal príležitostne navštevovať služby v pražskom anglickom zbore. Bolo to moje prvé uvedenie do cirkvi a Jamesovi Krikavovi vďačím za prvé kroky, ktoré ale neboli systematické a vlastne ma ani úplne neoslovovali.

Až prechodom do slovenského zboru a pravidelnou účasťou na jeho najrozličnejších aktivitách som si začal budovať k cirkevnému spoločenstvu pevnejšiu väzbu. Veľmi ma oslovilo, ako komplexne pristupuje slovenský zbor k budovaniu vlastnej organizácie a to po duchovnej ale aj materiálnej stránke. Inšpirovali ma skvelé kázne, príjemní ľudia a systematická pracovná nálada behom opráv či čistenia kostola. Na vlastné oči som sa neustále presvedčoval ako sa ECAV zlepšuje, poskytuje veľmi kvalitnú duchovnú pomoc a všestranne sa zveľaďuje. Všetky tieto skúsenosti ma utvrdzovali v presvedčení, že sa v cirkvi medzi týmito ľuďmi cítim dobre, ich posolstvo ma oslovuje a celková skúsenosť je pre mňa veľmi obohacujúca.

K tomu všetkému, čo mi ponákala samotná cirkev, sa pripájal druhý aspekt – moje intelektuálne pozadie. Som vzdelaním aj prácou filozof, teda človek, ktorý nielen kriticky premýšľa nad najrozličnejšími problémami, často nesmierne abstraktnými, ale z povahy mojej práce mám aj značné povedomie o intelektuálnych dejinách Európy, jej antickom dedičstve a neustálych duchovných premenách. Diskusie medzi katolíkmi a evanjelikmi nevnímam ani tak prizmou teologických dišpút, ale najmä spôsoby riešenie civilizačných otázok o postavení človeka v spoločnosti, povahe ľudskej slobody a celkového napredovania. Z tohto pohľadu, dávno pred vstupom do ECAV, mi bolo protestantské myslenie blízke, najmä svojim upriamením sa na úlohu indivídua, liberalizačné tendencie pre stále väčšie skupiny ľudí a horizontálnu štruktúru vlastného fungovania. Veľmi dobre sa pamätám, ako ma už behom štúdií na univerzite veľmi oslovila esej Maxa Webera Protestantská etika a duch kapitalizmu. V nej Weber presvedčivo ukazuje, že práve protestantské sebavnímanie človeka ako aktívnej bytosti, ktorá prispieva k osobnej spáse nielen odriekaním a službou cirkvi, ale najmä osobným nasadením v oblasti, ku ktorej bol vyvolený (a je úplne jedno, či ide o starosť o druhých, opravu automobilov alebo poľnohospodársku činnosť), znamená nielen výrazný posun v porozumení odkazu Biblie, ale aj obrovskú civilizačnú zmenu, ktorá významne prispela k nástupu modernej doby. Bez reformácie by svet zostal uväznený v okovách predmoderného uvažovania. Zhodou okolností práve nedávno som dostal za úlohu anonymne zrecenzovať jeden článok, ktorý sa zamýšľal nad Weberovými myšlienkami v tejto oblasti. Pri tej príležitosti som si nielen opätovne prečítal pôvodný Weberov text, ale aj niektoré súčasné reflexie nad jeho obsahom a s potešením som zistil, že jeho analýza je stále považovaná za veľmi presnú a spätosť protestantizmu s liberálnym kapitalizmom za určujúcu. Ako dôsledný liberál, ktorý považuje hodnoty slobody a primerane regulovaný voľný trh za jediné možné rámce všestranného rozvoja človeka a spoločnosti, považujem za prirodzené prihlásiť sa k duchovnej tradícií, bez ktorej by na tieto vymoženosti spoločnosť nemohla dosiahnuť.

V tejto súvislosti som sa ako jedinec, ktorého samozrejme zaujímajú aj intelektuálne dejiny vlastného národa, musel skôr či neskôr konfrontovať aj s prínosom evanjelickej cirkvi pre slovenský kultúrny život. Najmä bohaté väzby evanjelikov na české kultúrne prostredia a presadzovanie kultúrnej identity, ktorá má silné miesto v protestantizme už od čias Luthera, boli pre mňa ďalším dôležitým kamienkom do mozaiky sympatií k cirkvi. Čítal som veľa čŕt a postrehov zo slovenského politického a intelektuálneho života začiatku 20. storočia (Dérer, Osuský, Lettrich a ďalší) a nemohol som si nevšimnúť enormnú zásluhu evanjelikov na civilizačnom pokroku Slovenska. Aj z tohto pohľadu som chápal ako mimoriadne prínosné cirkevné výlety, ktorých sa s rodinou už niekoľko rokov pravidelne zúčastňujeme. Popri skvelej výprave do severozápadných Čiech, ktorá bola pre mňa najmä kunsthistorickým obohatením, musím v tejto súvislosti spomenúť aj výlet do česko-slovenského pomedzia. Mimoriadne detailnú konfrontáciu so životom Štefánika som zažil prvý krát a bola pre mňa viac než stimulujúca. Už u tohoto výletu som si začal klásť otázky o mojom mieste v cirkevnom spoločenstve.

Ono pomyslenou poslednou kvapkou bola jesenná návšteva miest, spätých s pôsobením Martina Luthera. Vie sa o mne, že som múzejný typ a moja manželka sa vždy zabáva na tom, ako pri návšteve akéhokoľvek miesta prebieham cez ulicu, aby som si prečítal (často v jazyku, ktorý ani neovládam), čo sa píše na rozličných pamätných tabuliach, o ktoré inak nikto nezavadí. Takže príležitosť navštíviť a dôkladne si preštudovať miesta, späté s pôsobením Luther a Melanchthona, bola pre mňa ako zjavenie. Pri čítaní detailných popisov jeho životného príbehu v Eislebenu a Wittenbergu som pochopil, v akej neľahkej situácií reformácia vznikala a čo všetko znamená s ohľadom na dejiny náboženstva, národnej identity, rovnoprávnosti a osobnej slobody. Vnútorne sa ma to nesmierne dotklo. Chápal som, že sa dozvedám o jednom obrovskom živote mimoriadneho človeka, ktorý svojou vierou posúva svet. Na rozdiel od iných veľkých ľudí, z ktorých mnohí (a mnohé) si zaslúžia trvalú pripomienku, sa k odkazu Martina Luthera môžem aktívne pripojiť. Kombinácia skromnosti, intelektuálnej odvahy, hlbokej viery a nebojácnosti ma nemohla neosloviť. Hneď po návrate do Prahy som bol rozhodnutý sa k cirkvi pripojiť. Zvyšok cesty potom už prebiehal štandardne. Oslovil som otca biskupa Mariána Čopa, aby ma previedol prípravou na krst a vstup do spoločenstva. S veľkým záujmom, často i s trochu drzými otázkami, sme sa spolu prekúsavali cirkevnou náukou a ja som sa utvrdzoval v presvedčení, že moje rozhodnutie bolo správne. Ďakujem Bohu a všetkým, ktorí stáli pri mne, že som mohol zavŕšiť moje snaženie a v polovici januára som krstom vstúpil do tohto cirkevného zboru.

Napsat komentář

Tato stránka používá Akismet k omezení spamu. Podívejte se, jak vaše data z komentářů zpracováváme..