Text: 2Kor 13:13
Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia a účastenstvo Ducha Svätého so všetkými vami!
Téma: 1+1+1=1?
Drahé sestry a bratia, priatelia vo viere!
Trojičná nedeľa je dobrým dôvodom na zamyslenie sa nad Božím dielom v čo možno najväčšom rozsahu. Trojičné učenie je totiž na prvý ale aj na ďalší pohľad takým trochu „kresťanským orieškom“, ktorý som s nadsadením popísala v názve témy matematickým vyjadrením: 1+1+1=1? Je to samozrejme logický i faktický nezmysel. Vysvetlenie je viac než potrebné. Toto učenie je pre človeka z cirkvi známe minimálne z kresťanských formulí, najmä z tej krstnej, čo je citát z evanjelia podľa Matúša: čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého. Takáto známosť je však ten lepší prípad. Iný prípad nastane, keď sa opýtame svojho neveriaceho priateľa, čo si myslí, že znamená svätá Trojica. Môže to totiž dopadnúť ako v jednej ankete, kde jedna odpoveď bola aj: „Kresťanská trojica je … je Jozef, Mária a Ježiško?“
Pokúsme sa o kresťanské zrozumiteľné vysvetlenie. Najlepším zdrojom nám bude Božie Slovo. V závere 2. listu do Korintu necháva apoštol Pavel zaznamenať požehnanie v trojičnej forme. Každá menovaná osoba Božej Trojice je tu spojená s určitým darom pre človeka, pre ľudí. Ježiš Kristus je spojený s milosťou, Boh Otec s lásku a Duch Svätý s darom spoločenstva. Nad všetkými týmito darmi Božej Trojice sa postupne zamyslíme. Najprv by som sa však chcela zastaviť pri možno trochu prekvapivom poradí, ktoré apoštol Pavol uvádza na rozdiel od Matúša.
Na prvom mieste je menovaný Ježiš Kristus a nie Boh Otec. Aj to má svoj opodstatnený zmysel. Pre kresťanov je totiž Božie konanie najzreteľnejšie práve v príbehu Ježiša Krista. Naša viera nestojí na filozofických úvahách či teóriách o vzniku sveta. To, čo nás drží vo viere a dáva nám odvahu v ťažkých chvíľach, nie je tajomstvo vesmíru ani dokonalosť prírody okolo nás, ale príbeh Ježiša Krista. Naša viera stojí a padá na Kristovom kríži a vzkriesení. Začať u Ježiša Krista. To je dobrá pomôcka pri premýšľaní o Pánu Bohu. Odstránime si tým z cesty mnohé rozpaky, neistoty a pochybnosti. V Ježišovi Kristovi je nám Boh najbližšie. Nemusíme Ho hľadať vysoko v nebesiach, v záhadách prírody či v hlbinách svojho vnútra. Boh má vďaka Ježišovi Kristovi veľmi konkrétnu podobu. Stretáva sa s nami ako človek s človekom.
S Ježišom si najčastejšie spájame slová ako láska, odpustenie, obeť, uzdravenie, prijatie. Každé z nich vystihuje Jeho určitú stránku. V požehnaní podľa Pavla je s Ježišom spojená milosť. Grécke slovo charis sa dá preložiť aj ako priazeň, láskavosť či dar. Skúsme si to predstaviť konkrétnejšie. Milosť prežíva ťažko chorý, ktorý sa uzdravil. Milosť pozná odsúdený, ktorý bol predčasne prepustený. O milosti vie každý, komu bolo odpustené.
Apoštol Pavol slovom milosť veľmi dobre vystihol, o čo Ježišovi šlo. Milosť bola doslova Ježišovou stratégiou. Milosťou dosahoval najväčšie úspechy, ale tiež najviac pohoršoval okolie. Ježiš totiž prijímal hriešnikov ešte skôr, než sa zmenili a začali žiť poriadny život. Najprv im ponúkol prijatie a záchranu a až následne od nich očakával, že sa budú chcieť zmeniť a o niečo dobré sa snažiť. Všetci dovtedajší kazatelia postupovali opačne. Najprv vytýčili podmienky. Farizeji zdvihli latku do výšky šiestich stoviek príkazov a zákazov. Ján Krstiteľ chcel vidieť najprv ovocie pokánia. Božie kráľovstvo bolo až dosiaľ ponúkané ako odmena za ľudské snaženie. Kto sa zmeniť nedokázal, musel počítať s odmietnutím a zavrhnutím.
Pán Ježiš nás však namiesto hrozieb vychováva dobrotou. Ponúka nám dôveru a priateľstvo, kedy si ich ničím nezaslúžime. Spomeňme si len na colníka Zachea, Léviho, Matúša alebo na Máriu Magdalénu, a čo ešte len lotor na kríži a vôbec, väčšina učeníkov. Nikto z nich nepatril medzi mravnú elitu. A predsa im Ježiš ponúkol priateľstvo. V očiach vtedajšej spoločnosti nemali šancu, lebo sa nedokázali vlastnými silami zmeniť. Ježiš však týchto odpísaných ľudí povzbudil k novému životu. Začarovaný kruh ľudskej slabosti a hriechu sa prelomil.
Milosť môžeme ale preložiť aj slovom veľkorysosť. Tá je v dnešnom svete rovnako vzácna ako kedysi. Keď máme niekomu ustúpiť alebo odpustiť, máme strach, že to bude zneužité. Ježišovu milosť ľudia tiež zneužívali a zneužívajú. Je predsa tak ľahké dať si odpustiť a bez zábran hrešiť ďalej. Byť uzdravený a žiť ako predtým. A predsa Ježiš vie, čo robí. Milosť, ktorú nám ponúka, nie je slabosť, ale výzva. Milosť slúži na to, aby sa ukázalo, čo sme zač. Chyby robíme všetci. Nie je človeka bez hriechu, bez dlhu. Kristova milosť ukáže, ako to s nami naozaj je. Kto uzná svoj hriech a nutnosť prosiť o odpustenie, bude zachránený. Kto však trvá na tom, že je lepší než mnoho ďalších a dokáže sa obhájiť sám, ten svoj život prehráva. Na tom, ako odpovieme na Kristovu milosť, sa láme chlieb spásy a večnosti.
Druhý rozmer pôsobenia Svätej Trojice nazýva apoštol Božou láskou. Boh ako najvyššia autorita, počiatok a princíp celého sveta bol vždy obklopený tajomstvom a neistotou. Pred Stvoriteľom mali ľudia vždy úzkosť. Ani dnes to nie je iné. Veď čím viac o svete vieme, tým viac si v ňom pripadáme neistí, stratení, zbytoční, zabudnutí. Čo sme my ľudia uprostred nekonečného vesmíru? Zvesť biblie však hneď z prvých stránok hovorí: „Človeče, pozri sa okolo seba. Ráno vychádza slnko, aby si videl na cestu. Okolo teba kvitnú stromy, aby si mal čo jesť. V rieke tečie voda, aby si nebol smädný. Všetko, čomu sa iní klaňajú alebo si berú násilím, je tu z lásky pre teba.“ Jednoducho, svet okolo nás je hmatateľným dôkazom, ako nás Boh miluje.
Ale čo keď sa obloha zatiahne, hladiny vôd zdvihnú a zem zachveje? Nie je to dôkaz, že sa od nás Boh odvrátil, že nás chce potrestať, alebo že sme mu ľahostajní? Ak áno, prečo by sme tu po všetkých tých katastrofách a vojnách ešte boli? Či už s nami Boh nemohol dávno skoncovať? A predsa – stále znova sa rodia deti, vychádza slnko a v riekach tečie voda.
Keby bola Božia láska chápaná ako náhle chvíľkové vzplanutie, našli by sme v gréckom znení dnešného kázňového textu slovo eros. Lenže tu nachádzame slovo agapé a to vystihuje vzťah trvalý, bezmedzný. Agapé je láska starostlivá, slúžiaca, obetujúca sa. Najviac sa k nej blíži svojim charakterom láska rodičovská. Milujúci muž a žena sa môžu časom rozísť, ale milujúci rodičia zostávajú našimi rodičmi do konca života. Namiesto slova láska by sme teda mohli použiť aj slovo vernosť.
V biblii poznávame Boha, ktorý má so svetom a človekom jasný plán a zámer. Zatiaľ čo v iných náboženstvách sú bohovia nevyspytateľní a náladoví, v biblii sa stretávame sa Bohom, ktorý je verný sám sebe a tomu, čo už raz povedal. Dokonca s ľuďmi uzatvára zmluvu, v ktorej sa im svojou vernosťou zaväzuje. Biblický Boh je jediný, kto svoju vôľu vopred oznamuje, vysvetľuje a – na rozdiel od nás ľudí – dodržuje. Je to úplne iný Boh, než by si človek vymyslel, keby ho hľadal za výkyvmi počasia, dejinných zvratov alebo svojich dočasných úspechov. Pán Boh je jediný, na koho sa dá spoľahnúť.
Tretí rozmer pôsobenia Božej Trojice je vyjadrený slovami spoločenstvo Ducha Svätého. Pri pohľade do biblie, kde všade sa výraz koinónia vyskytuje, by sme možno boli prekvapení, ako často sa ním vyjadruje vykonanie zbierky pre druhých. Byť v koinonii podľa toho znamená, že máme s niekým spoločné príjmy a výdavky. Podobne ako je to v manželstve, v rodine, kde nikto nemôže povedať: toto je len moje. Koinonia znamená mať spoločnú kuchyňu, jesť z jednej misy a deliť sa o všetkom rovným dielom. Čo to však znamená v duchovnej rovine? Duch Svätý je Boh, ktorý s nami ľuďmi zdieľa všetky radosti a starosti, úlohy a povinnosti. Nie je pravda, že Boh z neba iba kontroluje, čo sme dokázali alebo pokazili. Boh nie je učiteľ, ktorý by len známkoval. Duch Svätý je ako starší kamarát, ktorý nám pomáha s úlohami, povzbudzuje nás, keď sa bojíme, a radí nám, keď si nevieme rady. Duch Svätý je Boh, ktorý tu žije s nami. Podieľa sa svojou pomocou na všetkom, čo od nás čaká. Je to On, kto nám dáva silu a vytrvalosť, aby sme mohli naplniť svoje poslanie. Je to On, kto sa s nami modlí a znáša rôzne príkoria.
Ale neplatí to len v rovine osobnej zbožnosti. Spoločenstvo Ducha znamená, že Pán Boh rozdeľuje svoje dary jednotlivým členom rodiny viery, aby sa o ne delili s ostatnými. Naše schopnosti a možnosti, náš čas a sily nie sú určené len nám, ale celému spoločenstvu. Tak ako dávame peniaze do jedného košíku, keď sa v zbore na niečo zbierame, máme v zbore aj košík na talenty a schopnosti, ktorými si navzájom pomáhame a slúžime. Byť súčasťou spoločenstva Ducha Svätého znamená, že naše duchovné príjmy a výdavky sú spoločné. To, čo vieme, nevieme len pre seba, ale tiež pre druhých.
Nikto z nás si nevystačí sám. Každý niekoho potrebuje. Duch Svätý má o ľudskej rodine dobrý prehľad. Takže každému nedostatku odpovedá aj nejaké obdarovanie. Každej núdzi jej naplnenie. Niekedy je prebytok, niekedy je hlad. Niekedy radosť, inokedy žiaľ. Niekde je skúsenosť, inde len nadšenie. Duch Svätý o tom vie a spája nás dohromady. Zdravého s chorým, bohatého s chudobným, veriaceho s neveriacim, silného s unaveným, mladého so starým.
Konkrétna Božia pomoc k nám prichádza najčastejšie skrze ľudí, ktorých nám Duch Svätý privádza do cesty. Spoločenstvo Ducha, ktoré sa deje v cirkvi, v rodine a medzi priateľmi, je skrytou formou Božieho kráľovstva, ktoré už teraz okúšame a zažívame.
Pokúsili sme sa dnes vyjasniť si jednu trojičnú zvesť Biblie. Musíme si však uvedomiť, že sme sa tu len jemne, letmo dotkli toho veľkého Božieho tajomstva. Pretože – slovami listu Efezským (Ef 3:18n) aká je to šírka a dĺžka, výška a hĺbka, a poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje všetko poznanie – je práca na celý život, s ktorou nebudeme nikdy na konci. A tak je to dobre. Lebo z Neho, skrze Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen. (Rim 11:36)