Kázeň na 1. slávnosť svätodušnú (biskup Marián Čop)

TEXT: J 14, 23 – 31

Ježiš mu odpovedal: Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo, a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a budeme prebývať u neho.  Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, ktorý ma poslal. Toto som vám povedal, keď som bol s vami.  Ale Radca, ten Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, Ten vás naučí všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril.

Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje! Počuli ste, že som vám povedal: Odídem a prídem k vám. Keby ste ma milovali, tešili by ste sa, že idem k Otcovi, pretože Otec je väčší ako ja. Už teraz som vám povedal, skôr, ako by sa to stalo, aby ste uverili, keď sa to stane. Už nebudem mnoho hovoriť s vami, lebo prichádza knieža sveta. Nič vo mne nie je (síce) jeho, ale aby svet poznal, že milujem Otca a činím tak, ako mi Otec prikázal: vstaňte, poďme odtiaľto!

Každý človek si vytvára akúsi „svoju“ predstavu o tom aká by cirkev mala byť. Má predstavu o tom čo cirkev má robiť, a čo nie.  Z času na čas počujeme ľudí vyjadrovať sa aj k otázkam ku ktorým je cirkvi akoby „dovolené“ sa vyjadrovať alebo by sa k „danej“ problematike vyjadrovať nemala.

 Rovnako je to aj v cirkvi samotnej. Bratia aj sestry majú na prichádzajúce témy „svoj“ názor. A všetko vidíme cez okuliare človečiny. V rozprávke o troch zlatých vlasoch deda vševeda je scéna, kde sa slnko po púti na oblohe vracia domov a cíti blízkosť človeka. Preto hovorí svojej matke –  „Človečina smrdí“. To znamená, že tam, kde sa deje niečo, čo prevyšuje človeka poznať stopy jeho prítomnosti. To môže mať pozitívny ale aj negatívny význam. V negatívnom zmysle slov často človečina smrdí aj v cirkvi. Chceme robiť veci ľudsky, ľudským rozumom, mocou a nie spoliehajúc sa na Božie vedenie a Jeho dobrotu. Všetko vidíme z toho ľudského pohľadu a do všetkého chceme násilne natlačiť ľudskú logiku a rozum. A čím je človek viac vzdialený od Boha a skutočnej viery, tým je to s tou človečinou horšie.

Cirkev je spoločenstvom ľudí, ľudí posväcovaných Duchom Svätým. Ten Duch hýbe cirkvou – Duch, ktorý zostúpil a prebýva medzi nami. Ním cirkev žije a existuje a bez Neho nemôže byť.

 Duch Svätý  –  Radca

Potrebujeme Ho, aby sme

1. zahoreli láskou k Pánovi

2. zachovávali Jeho slovo

3. mali pokoj bez strachu

4. boli poslušní vo viere

5. rozumeli pravde evanjelia

AD1: Duch Svätý pôsobiaci v cirkvi zažína lásku k Pánovi Ježišovi. Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo, a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a budeme prebývať u neho. Vzťah k Bohu musí byť naplnený láskou. Pod týmto pojmom „láska“ nerozumieme cit, ale rozhodnutie, čin alebo skutok lásky. Tá láska nás vedie potom k tomu, aby sme milovali aj spoločenstvo cirkvi. Ona nás vedie k tomu, že sme ochotní v tomto spoločenstve slúžiť darmi Ducha Svätého. Dr. M. Luther vo svojom Malom katechizme hovorí: „Verím, že ja zo svojho vlastného rozumu a zo svojej sily nemôžem v Ježiša Krista, môjho Pána veriť ani k Nemu prísť, ale že ma Duch Svätý evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil….“ Milý evanjelický kresťan, uvedomuješ si túto skutočnosť? A vieš čo to znamená? V prvom rade to, že to nie je tvoja zásluha ani tvojich rodičov, že v tejto cirkvi si, ale je to Duch Svätý, ktorý ťa povolal a dal ti dar viery a tiež zapaľuje lásku v srdci. Bez tohto povolania by si tu nebol a neboli by ani tí, ktorí tomu nerozumejú a nechcú rozumieť.

A preto potrebujeme aj dnes D. Sv., aby sme horeli láskou k Bohu. Láskou obetujúcou aj zo svojho pohodlia, svojho majetku, seba samého.

Ak chceme ako cirkev Pána Ježiša Krista existovať dnes, v prvom rade musíme myslieť na to, že potrebujeme Ducha Svätého, aby sme našli cestu k Bohu a nášmu Vykupiteľovi a Spasiteľovi Ježišovi Kristovi.

AD2: Potrebujeme Ducha Sv. aby sme zachovávali slová Pána Ježiša: Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, ktorý ma poslal.

Láska k Bohu je to prvé, čo Duch Svätý dáva, to druhé je zachovať slovo Pána Ježiša. Pán Ježiš dobre vedel, čo čaká učeníkov po Jeho vstúpení – boj a život v kríži a utrpení pre evanjelium. A vedel, že jediná cesta z tohoto utrpenia vedie cez Jeho slovo (Ja som cesta i pravda i život). Preto posiela Ducha Svätého ako Radcu, ktorý nám pomáha zachovávať Božie slovo vo svojom živote. Dnes sme Kristovými učeníkmi my – ako zachovávame Božie slovo my? Zachovávať slovo Pána Ježiša predpokladá, že to Slovo najskôr vypočujeme, príjmeme jeho obsah, stotožníme sa s ním a následne aplikujeme do života. Do svojich všedných dní, rozhodnutí, práce a pod. Dnešný sviatok by mal byť takým sebakritickým pohľadom na seba aby sme si položili otázku: Neodklonili sme sa ako jednotlivci, ako rodiny a ako  spoločenstvo od toho, čo nám Pán Ježiš kázal robiť?

AD3: Potrebujeme Ducha  Svätého, aby sme mali pokoj bez strachu. Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje!

Toto sú zvláštne slová o pokoji uprostred tohoto nepokojného sveta, života.

Svet – ruch, hektický spôsob života, naháňanie sa, stres – čím viac, čím lepšie, čím rýchlejšie…  Tento spôsob života nás núti chápať pokoj ako neprítomnosť konfliktov, ktoré by bolo treba riešiť, či kľud, odpočinok.

Pán Ježiš hovorí o niečom inom. Jeho pokoj je iný. Nie je to len odpočinok v zmysle mať chvíľočku pre seba, aby som vypol od všetkých starostí. Kristov pokoj to je dôvera a istota v akýchkoľvek okolnostiach a situáciách života. Je to vedomie, že každú chvíľu je pri mne môj Pán a nič zlé sa mi nemôže stať. Alebo aj v tom, čo vnímam ako zlé je mojou silou Pán Ježiš. Podobne to vyjadril už žalmista – „keby som kráčal aj údolím tieňov smrti nebojím sa zlého, lebo ty si so mnou…“ Ale bez Ducha Svätého nerozumieme tomuto pokoju a preto prosme o Jeho prítomnosť, aby sme neboli viac neveriaci, ale veriaci.

AD4: Potrebujeme Ducha Radcu, aby sme boli poslušní vo viere. Už v úvode som hovoril o tom, že cirkev je častokrát presýtená človečinou – akoby nie, veď v nej žijú ľudia. Tá človečina v cirkvi nemusí byť vždy zlá, ak je človek vedený poslušnosťou vo viere. Poslušnosť – to je pojem, ktorý sa dnes nenosí. Viac sa oceňuje, ak niekto neposlúchne. Duch Svätý nás však vedie k poslušnosti voči Pánu Bohu. A to by som chcel zvlášť zdôrazniť. Poslušnosť voči Pánu Bohu neznamená byť akýsi utiahnutý až servilný voči spoločnosti. Byť poslušný Pánu Bohu znamená byť sebavedomý, odhodlaný človek, vedomý si toho, že Boh je nado mnou. Pán Ježiš je nám opäť krásnym príkladom takejto poslušnosti. Bol poslušný svojmu Otcovi až po smrť na kríži. Ale vo vedomí, že koná Otcovu vôľu. To potrebujeme aj my v našom živote. Poslušnosť vo viere nech nás povzbudzuje k odvážnemu postoju v spoločnosti.

AD5: Potrebujeme Ducha Svätého, aby sme rozumeli pravde evanjelia. Suma evanjelia je zapísaná v slovách evanjelia: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ Ján 3, 16. Toto je suma – zhrnutie celého evanjelia – základ kresťanskej viery. Kto z vás milí  bratia a sestry dnes vysvetlí tento veršík? Aby sme mu rozumeli správne, je potrebná prítomnosť Ducha Svätého.

Cirkev bez Ducha Svätého nie je možná. Bez prítomnosti Ducha Svätého je len spoločenstvom ľudí, ktorých môže spájať všeličo. Duch Svätý z nás ale robí skutočnú cirkev Kristovu.

Amen.